Jej príbeh začína na druhej strane zemegule, ďaleko od sveta, ktorého súčasťou je dneska. Narodila sa ako Azara Ramachandran v malej dedinke v Indii. Bola jednou zo 7 detí, ktoré jej rodičia mali. Bola niekde v strede, bližšie ku koncu radu ako k jeho vrchu. Toľko detí bolo pre jej rodičov svojim spôsobom prekliatím ale taktiež jedinou možnosťou ako si mohli užívať jeden druhého. Jej mama bola väčšinu svojho života tehotná, pretože nepoznala základné informácie o bezpečnom sexe alebo o možnosti sa brániť voči nechcenému tehotenstvu. A možno to vedela, len sa tvárila, že to vedieť nechcela, pretože by to nebolo správne rámci viery. Prvá možnosť bola ale pravdepodobnejšia. Vyrastala v naozajstne chudobe, vlastne občas nemali čo dať do úst. Preto už ako malé dievčatko chodilo pomáhať kde sa dalo, občas niečo ukradla ak nebolo nič čo by doniesla domov. Nakŕmiť rodinu bola celoskupinová snaha, aj keď sa jej rodičia snažili čo najviac vedeli. Jej otec vyrábal prútikov košíky a jej mama bola plnohodnotnou žienkou v domácnosti. Svoje deti učila k základom, ktoré potrebovali na život – ak chceli ostať v tej istej dedine a žiť v tej istej chudobe ako oni. Možno to bol osud alebo oslobodenie pre obe strany, no jej rodičia sa dostali do problémov so sociálnymi službami. Všetci videli, že ich deti vyrastajú tam kde vyrastajú, nechodia do školy, lebo chodia radšej robiť alebo kradnúť. Preto im ich deti odobrali, a medzi tými deťmi sa ocitla aj ona. Nepamätala si veľa, pretože mala iba sedem rokov a túto traumatickú časť svojho života akosi vyblokovala veľmi skoro zo svojich myšlienok. Vie iba, že to bolo svojim spôsobom vykúpením a že už nikdy odvtedy o svojej biologickej rodine nepočula.
   Azara sa dostala do Illey, kde sa najprv ocitla v detskom domove. Prvé mesiace boli pre dievčatko zložité, pretože nerozumelo ani jazyku no často ani základným ľudským interakciám. Ostalo v nej čosi z domova, hlavne to, že musela odkladať jedlo na neskôr, pretože čo aj bude zase tanier prázdny? Systém v Illey nefungoval úplne na jednotku, no Azara mala teplu posteľ, pravidelný príjem jedla, šatstvo, prístup k základnej hygiene a hlavne ku vzdelaniu. Bolo ťažké sa dostať do školy, preto sa prvý rok učila písať a čítať v detskom domove a do školy odišla až keď mala osem rokov. Ako-tak zvládala lámať angličtinu a to počalo aj to zvláštne obdobie, kedy nevedela poriadne hovoriť ani jedným jazykom. Tým, že s ňou nikto nehovoriť hindčinou začala zabúdať svoj jazyk a angličtina bola príliš zvláštny jazyk a nevedela všetko vyjadriť akoby bola potreba. Po rokoch na škole sa ale jej jazykové schopnosti zlepšili, a svojim materinským jazykom zabudla hovoriť už úplne. Pamätala si slová, výrazy a možno by niečo rozumela, no už by z nej nedostali ani slovo. Ovplyvnila ju kultúra do ktorej ju vtiesnal systém, neskôr sa dostala aj do adopčného systému. Bolo to ale niekoľko rokov kým si ju reálne aj nejaká rodina adoptovala. Mala iba nestále pestúnske rodiny, nemala nikdy svoje zázemie a nikam nepatrila, nikam nezapadla. Sťahovala sa občas aj niekoľkokrát ročne z provincie do provincie, takže pravdepodobne do svojich sedemnástich prešla väčšinu Illey, čo sa mnohým ani nemôže zdať. Posledná rodina si ju chcela adoptovať, aby jej dala konečne zázemie a mohla tak odmaturovať na jednej škole a nemusieť sa presunúť zase do ďalšej počas školského roka. Adopčný systém ale nebol tak jednoduchý a bolo to hrozne dlho kým sa všetko vybavilo. Mala šťastie, že dokázala aspoň odmaturovať na strednej škole a potom sa mala vrátiť späť do adopčného centra, pretože sa jej rodina rozhodla, že nakoniec s adopciou nebude pokračovať.
   V centre sa ale ohriala iba chvíľku kým si ju neadoptoval postarší manželský pár, ktorí mal už svoje vlastné deti, dávno odchované a odsťahované. Bolo zvláštne, že si chcú adoptovať zrovna 18 ročné dievča, ktoré nevie čo so svojim životom a okrem stredoškolského diplomu nevie o živote nič. Malo to samozrejme svoje mínus, odsťahovali ju asi do najhoršej provincie, ktorá mohla v Illey existovať. Honduragua mala svoje problémy, veľké problémy. Ľudia bežne umierali kvôli znečisteniu a nedobrým podmienkam, ktoré tu panovali. Takže došla z blata do kaluže. Jej adoptívny rodičia, Earl a Peggy boli ale tí najmilší ľudia, ktorých mala vo svojom živote šancu spoznať. Peggy bola skôr ako babička, nie mama. Vlastne ona nikdy nepoužívala slovo mama a otec, pretože nemala rodičov. Bolo zvláštne sa zamyslieť a odmietnuť tak jasný fakt, pretože každý odniekadiaľ došiel. Ona nie, ona sa tvárila, že sa proste iba ocitla a nepatrila nikomu a nikde. Plávala životom a snažila sa zo svojho života vyťažiť to najlepšie čo mohla. Preto sa zamestnala v najhoršom podniku, samozrejme – v bare. Tam začala robiť za barom, a vlastne robila všetko čo tam ľudia potrebovali. Utierala stoly, fackala opitých mužov, usmievala sa aj keď na to nemala náladu a hlavne, miešala drinky. Síce to nebol nejaký posh bar, miešali drinky. Tie začala neskôr študovať aj sama a zameriavať sa na ne. Konečne mala sen, chcela robiť v nejakom high-end bare kde by miešala drinky, prehadzovala si shaker z ruky do ruky a oslňovala bohatých zákazníkov, ktorí by jej nechávali veľké prepitné. Cesta z Honduragui, bez známostí bola ale ako brodiť sa blatom a nevedieť kde je koniec. Nikdy nechcela byť nechutne bohatá, vždy ale vedela kto bol bohatý. Nezabudla na svoje staré koníčky, aj keď to už bol akýsi čas odkedy naposledy niekomu niečo ukradla. Zjavne si myslela, že odhryzne viac ako vedela, a to sa jej stalo... osudným. V tomto prípade to nebolo ale negatívne osudné, práve naopak.
   Volal sa Malachai, alebo skrátene – Kai. Dal jej ponuku, takú, ktorú by odmietol asi iba sprostý človek. Odísť z Honduragui bola priorita číslo jedna a bola ochotná pre to urobiť doslova čokoľvek. Preto keď jej navrhol spojenectvo, prikývla. Ešte v ten večer si zbalila kufor, rozlúčila sa so svojimi adoptívnymi rodičmi, ktorým sľúbila, že príde na návštevu. To bola lož, pretože rovnako ako pred toľkými rokmi v Indii – nikdy sa už domov nevrátila. Azara vlastne úplne prestala existovať, umrela. Jediné čo im ostalo dcére bol falošný dokument z márnice. Volala sa Marjorie, Marjorie Shannan MacQuoid. To bolo najviac anglické meno, ktoré mohla dostať a určite jej všetci hneď uverili, že sa volá Marjorie. Ona ale iba vyzerala ako Indka, nikdy sa tak nesprávala, nemala ani prízvuk a za tie roky sa aklimatizovala na svoje prostredie dostatočne. Preto keď ju dotiahol do Angeles, bolo to ako dýchať nový vzduch ale vlastne celkom familiárny. Nebývali spolu, zaobstaral jej ale byt v meste a ona si našla znovu prácu, teraz v tom viac high-end podniku ako vždy chcela. A to bol iba krok od toho aby ju niekto navrhol priamo do paláca, najprv iba ako výpomoc za barom. Neskôr už mala svoju vlastnú robotu za barom, kde stála väčšinu večera sama a mixovala drinky jeden za druhým. Občas pomáhala v kuchyni alebo v pivniciach, kde sa zaobchádzalo s alkoholom. Vlastne v paláci trávila väčšinu svojho dňa, aj preto, že tam nebola iba na to aby robila ale aby sledovala, počúvala a podávala informácie ďalej. Jej život ale prvýkrát mal nejaký zmysel, niekam patrila a niekam sa tešila.