Narodila sa pod menom Ingrid Nesse v ďalekom a chladnom Nórsku. Bola prvou dcérou olejového magnáta Björn Nesse a jeho manželky Ingrid. Áno, dostala meno po svojej mame, no ju odjakživa volali Inge. Inga sa tak narodila do prepychu a finančnej stability. Jej otec bol šéfom dlhoročnej rodinnej firmy Nesse Oil & Gas, ktorá do nórskeho HDP prinášala ročne miliardy nórskych korún. Bol jedným z najbohatších ľudí v Nórsku, rovnako ako sa zaraďoval do top priečok na celom s vete. Firma mala dlhoročnú tradíciu, niekoľko záchytných firiem po Európe a Ázii. A samozrejme Ingrid Nesse mala byť jeho dedičkou. Bolo to skoro ako jeho vlastné kráľovstvo, ktoré keď príde správny čas predá svojmu najstaršiemu potomkovi. K tomu aby sa tam ale dostala viedla dlhá a vlastne dosť strastiplná cesta. 
   Už ako malá mala vlastnú guvernantku, ktorá ju učila po anglicky a francúzsky. Naučila sa písať už vo svojich piatich rokoch a čítala plynule do dovŕšenia svojich šiestich. Bola vlastne geniálnym dieťaťom, niečo čo mala aj papierovo dokázané. Malá Inge bola snom každého rodiča, slušné a tiché dievčatko, ktoré si všetko nechávalo pre seba a nechávalo si všetko povedať. Dlho bola stredobodom pozornosti celej rodiny, ktorá sa tešila konečne z dievčatka, lebo dovtedy sa rodili iba samý chlapci. Jej otec dúfal, že syna bude mať aj tak, aspoň preto aby niesol ďalej meno Nesse, aj keď o to nebola núdza, pretože mala niekoľko bratrancov. Vlastný syn je ale vlastný syn. Nebolo mu ale dopriate ani na druhýkrát a jej sa o štyri roky neskôr narodila mladšia sestra, Mille. Od prvého momentu čo svoju sestru uvidela, vedela, že budú nerozlučné. Vždy chodievala svoju malú sestru pozerať, pýtala sa mami kedy sa už môže s Mille hrať. Nepoberala úplne koncept toho, že bábätko ešte nemôže hádzať loptou a ona nemôže s bábätkom narábať ako s bábikou. Mille sa ale aj tak stala jej živou bábikou, ktorú tlačila v detskom kočíku, recitovala jej básničky a ukazovala jej nové šaty, ktoré jej ocko kúpil. Ocko sa snažil svoju dcéru uplácať, aby jej nebolo divné, že po nej chce tak veľa. Keď došlo totiž na školu, išla striktne na súkromnú základnú školu, ktorá mala vlastne skôr charakter vojenskej školy ako školy do ktorej chcú deti chodiť. Prirodzene, do školy deti nechceli chodiť nikde, ale občas sa našla svetlá chvíľka. Tuto nie.
   Okrem školy mala iné povinnosti aj vedľa školy, hodiny jazykov, tanca, ekonómie a matematiky. To všetko musela zvládať od rána do večera, s tým, že čím staršia bola, tým častejšie počúvala slová otca o tom, že raz bude mať nastarosti ona rodinu a jej meno, jej firmu. A možno to bol práve zlomový moment kedy si povedala, že vlastne toto ani nie je to čo chce ona. Nikdy nedostala totiž možnosť si povedať čo chce, vždy to povedali za ňu. Už vo veľmi skorom veku začala svoju podpultovú rebéliu, ktorá momentálne neubližovala nikomu. Cez deň robila to čo po nej otec chcel ale večer sa často vytrácala z domu cez svoje okno v izbe. Tento štýl zaužívala veľmi dlho a vlastne na to skoro nedošli. Dalo by sa povedať, že začala príliš skoro so všetkým vo svojom živote. S objavovaním reálneho sveta ale aj seba samej. Raz či onak na to musela doplatiť a prišlo to ako blesk. O jej rodine sa hovorilo ako o celebritách v Nórsku, preto nikoho neprekvapil článok v novinách, ktorý opisoval ako sa mladá Inge (naozaj mladá) dostala do klubu, keďže nemala ani občiansky. Vtedy jej otec chcel odpovede, také, ktoré mu ona nevedela alebo skôr nechcela dať. Mama sa snažila situáciu upokojiť, niečo čo sa stalo príliš bežným a normálnym u nich doma. Mala pocit, že netrpela ona, ale Mille, ktorá mala svoju sestru vždy za svoj vzor. Vždy k nej vzhliadala videla v nej iba to najlepšie. Síce ju trápilo svedomie kvôli sestre, neprestala s tým len si dávala väčší pozor. Neskôr došli ale drogy, ktoré jej život úplne obrátili na nohy a ona prestala kontrolovať čo robila. Preto keď došlo na strednú školu, sľúbila, že s drogami prestane AK môže ísť na verejnú strednú školu. To jej bolo ale zatrhnuté skôr akoby dokázala odargumentovať prečo je to dobré. Otec ju poslal na internátnu školu do Anglicka, kde dúfal, že jeho dcéra príde k zmyslom a objaví nový zmysel života. Och ako veľmi sa mýlil. Jej zhýralý život sa iba zdvojnásobil, rovnako ako dávky drog ktoré brala. Nikdy si do žily nič nepichala, no všetky drogy primala cez ústa. Nemala kontrolu nad svojim životom a vždy keď došla domov, bola viac mimo a mimo svojich zmyslov. 
Bola akurát na prahu svojej dospelosti kedy sa jej podarilo prvýkrát predávkovať. Nepamätala si nič čo sa stalo po tom čo si dávku drogy dala. Bolo ticho a tma. Nepočula dokonca ani svoju mladšiu sestru, ktorá bola práve tou, kto ju našiel v tak zúboženom stave. Dlho sa spamätávala z toho čo sa stalo a netušila či bude vedieť pokračovať ďalej. Či sa bude vedieť pozrieť do očí svojej sestre alebo rodičom, ktorí ju znovu vytiahli z tej najhlbšej priepasti do ktorej v živote spadla. Tušila ale, že buď sa znovu predávkuje alebo odstráni zo života to čo ju trápilo najviac. Preto sa rozhodla utiecť, bez premyslenia. Skoro sa jej to podarilo až ju zastavili rodičia vstupne hale. Tam dostala ultimátum – buď sa začne správať a postaví sa čelom svojej životnej roly alebo naveky zmizne. Nechcela tu nechávať Mille a vlastne tak prenechávať bremeno na ňu. Vedela ale, že ak si vyberie svoje postavenie, nič v jej živote sa nezmení a jediné čo ju oslobodí bude smrť. Preto si vybrala druhú možnosť a zmizla. V Nórsku bola vyhlásená za mŕtvu a jej rodičia ju poslali cez oceán. Najprv skončila na niekoľko rokov v Austrálii, kde pracovala ako ošetrovateľka z ZOO. V Austrálii ju všetci poznali pod jej novým menom, Connie. Ako Connie ju spoznal aj šarmantný vojak, ktorý tam bol na cvičnej misii. Connie si s ním rozumela, chodil za ňou do Zoo častejšie ako bolo normálne. Zblížili sa, možno oveľa viac ako predpokladala, a nechala sa opantať. Nepotrebovala už vo svojom živote drogy, ale milé slová na ňu zabrali. Zabrali až natoľko, že si nedala pozor a ocitla sa v situácii z ktorej si nevedela dať rady. Stále bola mladá, mala iba 20 rokov keď sa to stalo. Otehotnela s ním a ako správna žena, alebo skôr nesprávna, nepovedala mu to a urobila to čo vedela najlepšie. Zmizla. Odsťahovala sa zo dňa na deň do úplne iného mesta v Austrálii, kde neskôr porodila svoju dcéru. Tej dala meno Emily Amelie. Najprv si myslela, že toto je jej nový život a skutočne, Emily, alebo Milly bola jej novým životom. Zbožňovala svoju dcéru a nechcela na ňu nechať dopustiť, no vo vnútri svojej hlavy vedela, že nikdy Emily nedá taký život aký by si zaslúžila. Preto urobila niečo neprijateľné a nepríjemné. Vedela o danom vojakovi všetko, povedal jej totiž odkiaľ je a vedela kde ho nájsť. Preto sa so svojou ročnou dcérou odsťahovala do Illey, kde vyhľadala v danej provincii a v najbližšej nemocnici hniezdo záchrany. Tam zanechala Milly so všetkými potrebnými dokumentmi a odkazom, ktorý obsahoval meno a adresu jej otca. A potom zmizla, znovu. 
Zmenila si meno a tak sa z nej už tretíkrát stala nová osoba, Helaena. Ostala v Illey kde sa presťahovala do Angeles, kde si prenajala malý byt a našla si robotu. Zmenila svoju vizáž a z blondínky sa stala prekrásna brunetka, ktorá mala len isté podobnosti s niekdajšou nórskou kráskou. V Illey sa uchytila ako expertka na monarchiu a kráľovské rody, niečo z čoho mohla aspoň vyťažiť. Lebo ak jej niečo jej nekonečné hodiny histórie a politiky dali bolo to presne toto – vedela o každom všetko a vedela to podať, skoro akoby do nejakej kráľovskej rodiny patrila. Preto ju často vyhľadávali média alebo skôr dokumentárne stanice v ktorých vyjadrovala svoj znalosti o tejto problematike. Nebála sa ani toho, že by ju niekto mohol spoznať. Zmenila sa po toľkých rokoch totiž až tak veľmi, že pochybovala o tom, že by ju niekto v domovine poznal. Mala iný hlas, iný prízvuk a hlavne – iné vystupovanie. Vnútorne ale stále vedela, kým skutočne bola a síce sa jej nálepky podarilo zbaviť, bála sa, že ju to v živote raz či onak dobehne.