top of page
Tento web byl vytvořen v editoru webových stránek od . Vytvořte si svůj vlastní ještě dnes.Začít
.com
Emelia Ruby Gloyden-Pollock
Výška: 162 cm
Váha: 57 kg
Oblíbené barvy: bílá, pastelově fialová, žlutá
Stav: Svobodná
Rodina: matka Nella, nevlastný otec David, mladší súrodenci Irabella a Gabriel
Zájmy: písanie, fotografia, kreslenie a návštevy galérii, pečenie, akékoľvek logické úlohy či hádanky, box a lezeni
Provincie: Columbia
Vek: 20 let
Datum narození: 5.7.
Znamení: Rak
FC: Chloë Grace Moretz
Status: Novinářka/Tvorba podcastů
Vzdelání: Středoškolské multilingvní
Úcastnice Selekce
Charakter:
Nezainteresovaný človek by mohol povedať, že si táto na prvý pohľad ničím zaujímavá dievčina lieta vo svojej vlastnej nedotknuteľnej bubline, je to však úplne naopak - nohami stojí pevne na zemi, uvedomuje si, čo je reálne a čo nie, nič jej však nebráni okoreniť si niekedy neutešiteľnú skutočnosť štipkou predstavivosti. O tom však vie málokto, keďže Emely je introvertkou hodnou tohto pomenovania, aj malé skupinky ľudí v nej vyvolávajú neistotu až paniku. Preto v sebe do dokonalosti vydrilovala schopnosť sedieť bokom, nikoho nezaujímať a byť neviditeľnou, čo jej pomáha v situáciách, kedy by sa v cudzej spoločnosti mohla strápniť. Ak má však práve dobrý deň alebo sa jej prihovoril trpezlivý, sympaticky pôsobiaci človek, jej ochranná škrupinka pomerne rýchlo praskne a odhalí vskutku zaujímavého vtáčika, uväzneného v klietke samoty. Okolo ľudí, ktorých pozná, môže byť dokonca celkom urozprávaná, prejavuje sa aj jej vrodená veliteľská povaha, ktorá niekedy môže skĺznuť až do arogancie alebo povýšeneckosti. Má talent na plánovanie, rozdeľovanie úloh a analýzu pováh ľudí, ten ale veľmi často nevyužíva, holduje skôr vlastným inštinktom, intuícii a pocitu, ktorý má z daného človeka. Predstavuje obstojný balans využitia oboch mozgových hemisfér, na jednej strane sa rada a často venuje umeniu (najmä literatúre, ktorú tiež radí do tejto kategórie) a miluje nachádzanie krásy vo všetkom okolo, no tiež zbožňuje riešiť rôzne logické hádanky či matematické príklady. Tieto dve časti jej záujmov sa skĺbili v niečom, čo jej obzvlášť ide a venovala sa tomu aj na strednej škole - jazykoch. Rada sa ich učí, no ešte radšej ich uvádza do využitia - či už pri platených prekladoch, ktoré vo voľnom čase vykonáva, no najmä pri písaní poviedok a článkov do niekoľkých, niekedy aj celkom renomovaných, časopisov. Všetky tieto pozitívne vlastnosti a schopnosti sú však vyvážené nízkou sociálnou inteligenciou, nulovým orientačným zmyslom a slabou priestorovou orientáciou. Emely však na seba má extrémne vysoké, niekedy až nesplniteľné nároky, preto zakaždým, keď sa jej niečo nevydarí, alebo len niekto na jej adresu prehodí nevinný, ale neveľmi pozitívny žart, frustruje ju to a hneď nastúpi pocit menejcennosti, neschopnosti a pochybností o sebe obrovských rozmerov. Takmer na všetko má stanovený pevný názor, ktorý vždy dokáže obhájiť, nie je však nemenný - zakladá si na otvorenej mysli, schopnosti priznať si chybu a porekadle, ktoré v ich rodine koluje už dlho: "Len hlupák nemení názory." V debatách si vie zastať svoje, niekedy sa však rozohní až príliš a potrebuje na chvíľu prestať a nadýchnuť sa, aby si uvedomila, že nevyhrať hádku neznamená, že nemá pravdu. Je silne duchovne založená, veľkú váhu prikladá viere (nie však tej, v ktorej sa ju pokúsili vychovať) a náboženstvu, nakoľko verí, že práve to o človeku veľa vypovie. Ona osobne vyznáva myšlienku, že v každom náboženstve je časť pravdy, niekedy len odrobinka, no niekedy (ako v prípade wiccy a prírodných náboženstiev) sa s nimi cíti hlboko prepojená. Vo vzťahu (a je jedno, či so ženou alebo mužom) dúfa v kombináciu fyzickej príťažlivosti a mentálneho puta, jedno bez druhého je síce prijateľné, ale na celoživotný záväzok jej to jednoducho nestačí. Nedá dopustiť na práva žien a menšín, pravidelne navštevuje protesty, ktoré niekedy zo zákulisia aj organizuje, a rýpe do týchto tém aj v jej článkoch a podcaste, ktorý začala viesť ako trinásťročná a odvtedy sa na ňom nazbieralo pomerne slušné publikum. A napokon, hoci má rada prezývky a komplimenty, nedokáže ich dávať iným a tiež na ne niekedy nevie adekvátne reagovať.
Minulost:
Aby sme sa dozvedeli všetko potrebné o Emely, musíme sa vrátiť o dve dekády späť. Vtedy dvadsaťpäťročná Nella práve prišla o otca, jej stabilná domácnosť sa rozpadla, matku to zlomilo a aby to nebolo málo, pridružili sa aj finančné ťažkosti. Jej staršia sestra mala vlastnú rodinu, nebol čas venovať sa sestrám, matke tiež prispievala len malou finančnou čiastkou, kým sedemnásťročná, najmladšia z nich, ešte študovala a peniaze potrebovala na školu. Uživiť ich ostalo teda na Nelle, ktorá si s vyštudovaným herectvom nedokázala pozháňať dôstojnú prácu. Našla si teda aspoň dve brigády a tvrdo pracovala, aby si ich rodina dokázala udržať aký-taký štandard, to však nestačilo a ju to vedomie zvnútra trhalo. Smútok a temné myšlienky odoháňala najmä počas dlhých večerov s mužmi, na alkohol, cigarety, či iné podobné metódy tlmenia výčitiek jednoducho nebolo dosť financií. Niekedy vtedy Nella, ktorá veľmi dobre videla, že jej život sa rúti z kopca, otehotnela. To jej pohár trpezlivosti už úplne prelialo, vo výbuchu zlosti staršej sestre a matke vykričala všetky krivdy, dokonca aj tie, ktorých sa nikdy nedopustili, a s malými úsporami opustila rodné mesto. Štyri roky sa sťahovala z miesta na miesto, zakaždým si našla zabezpečeného muža, ktorý bol ochotný ju prichýliť, no nikdy sa nezdržala dlhšie než rok. V takejto situácii porodila aj svoju prvú dcérku, to ju však v nestálom spôsobe života nezastavilo, ba naopak, akoby ju to donútilo utekať stále častejšie a ďalej, pričom malú Emely ťahala vždy so sebou. Je celkom možné, že tam väzí aj samotárska povaha jej najstaršieho dieťaťa, vždy, keď si v okolí našla priateľov, bola nútená ich zanedlho opustiť. Týmto podmienkam nastal koniec, keď malo dievčatko tri roky a Nella sa v Columbii, na mieste, ktoré jej veľmi nevoňalo (rýchly spôsob života plný škandálov a módy jej bol bližší, než vzdelané a vyspelé Surrey), prisťahovala k istému Davidovi - odtiaľ však už neodišli. Nevedno, či sa doňho skutočne, hlboko zamilovala, alebo len mala po krk pustovníctva, ostáva však pravdou, že ešte než sa zosobášili, čo im netrvalo dlho, otehotnela s jej druhým dieťaťom, tentokrát však mala stabilný domov, lásku manžela a dosť peňazí. Aj napriek tomu si jej druhorodenú, Irabellu, nikdy veľmi neobľúbila, bolo očividné, že život matky pre ňu automaticky znamenal motto „Kinder, Küche, Kirche,“ a to jej vskutku nebolo po chuti. Vyústilo to v neskorších búlivých hádkach, na jednej strane matka, na druhej jej dve dcéry, ktoré mali pocit, že boli celý život opomínané. Irabella bola Emelynou prvou a najväčšou priateľkou, stála po jej boku napriek všetkému, čomu bola doma vystavovaná - Emelia skutočne bola tým dieťaťom, ktoré jej vlastná matka nenávidela. Obaja rodičia ju tlačili k dokonalosti, vyžadovali od nej poslušnosť, poriadkumilovnosť a perfektné známky, ale vo veku sedemnásť rokov jej priznávali také isté práva, ako sedemročnému bratovi. Robila, čo sa dalo, ale zvnútra ju to utláčalo, s matkou sa veľa a intenzívne hádala, čo začalo už v ranom veku. Celé detstvo dúfala, že keď dovŕši osemnásť a odsťahuje sa, svet bude krajší, no v daný deň jej veľmi rýchlo došlo, že hoci chce a je schopná bývať sama, nemá na to financie. Či chcela, či nie teda ostala pri zvyšku rodiny, naďalej pracovala a dúfala, no nič sa nezlepšovalo, až kým nedokončila strednú školu. Na tej si práve vypestovala zvyk radšej sa venovať sama sebe a svojmu vzdelaniu, než sociálnemu životu, preto kamaráti, priatelia či nejaký romantický vzťah neprichádzali do úvahy (aj keď si musíme priznať, že niekoľko školských lások neobišlo ani ju). Všetko sa ale zmenilo, keď skončila strednú školu – nevedela, kam ďalej, v dvadsiatke stále žila s rodičmi, čo pre ňu bolo veľmi potupné, a na niekoľko mesiacov sa ponorila do špirály beznádejného smútku. Z tej sa vyhrabávala len postupne, pomáhal jej k tomu najmä podcast, ktorý sa zrazu stal hlavným spôsobom trávenia času, a len pomimo zaregistrovala, že sa v nie až tak ďalekom Angeles má konať Selekcia. Netúžila sa do nej zapojiť, neverila, že by ju mohli vyžrebovať, a ak by sa tak náhodou aj stalo, veľmi dobre vedela, že by jej to naveky zmenilo život, nehľadiac na to, či by ju vyhrala alebo nie. Po nenápadnej manipulácii svojej mamy a nekonečnému prosíkaniu sestry, ktorá sa veľmi chcela zapojiť, no ešte nebola plnoletá, to Emely vzdala a prihlásila sa. Proces žrebovania sledovala skôr zo zvyku, rovnako ako všetky správy pozerali so svojou rodinou, nechcela si priznať, že jej pri vyslovení názvu jej provincie prudko búšilo srdce pri nesmelých, trúfalých predstavách „čo ak...?“. V momente, ako z pier hlásateľa vyšlo jej meno, JEJ meno miesto mien toľkých iných dievčat, ktoré po tom túžili viac, než ona, sa len neveriacky dívala na televíziu, nevnímajúc hysterický krik sestry, začudovaných mužských členov rodiny ani nečitateľný pohľad jej matky.
The Selection Empire of Illéa
Je zakázáno kopírovat profily jak z grafického, tak obsahového hlediska.
bottom of page